Epilóg je zo strany Victorie, matky trojčiat, ktorá v skratke zhrnie všetko čo sa stalo...následne je rozprávačom počas celej knihy Gabriel, najstarší, ktorý zostáva s chorou Victoriou žiť až do jej smrti, následne privolá svojich bratov, aby sa konečne chopili rozluštenia pravdy...

 (možno) Obsah:

• nevedela som to zhrnúť do kratšieho, teda, aby ste aj pochopili o čo naozaj ide, muselo to byť obširnejšie, ale ak si prečítate a vyjadrite sa, poteší ma to nesmierne :)

"Victoria, mladé dedinské dievča, berie stretnutie s Ferlucim, mladým roľníkom ako vyslobodenie z ťažkého života. Spolu s jej matkou a sestrou utekajú pred psychický chorým otcom a nepríjmu ich ani ľudia v novej dedine. Victoria a Ferluci sa vezmú, príbuzní im vystroja bohatú svatbu a rovnako si aj jej rodina získava konečne normálne meno.. Po roku manželstva však Ferluci umrie pri poľovačke, keď ho omylom strelí jeho spoločník. Victoria je zničená, Felruci bol jej životná láska a nevie si bez neho viac predstaviť život. Až na jednu noc, keď sa Ferluci opäť objaví pred dverami ich domu, Victoria nemá žiadné otázky, je len šťastná, že jej láska je späť. Ferluci jej prisľubí, že jej zanechá po boku niekoho kto ju bude chrániť a starať sa o ňu. Victoria po dvoch mesiacoch zisťuje, že je tehotná. O čo horšie je, že jej nikto nechce veriť, ani vlastná matka, že otcom dieťaťa je Ferluci. Matka je hrdá na to, že získala konečne v dedine dobre postavenie a práve v tomto vidí problém.Victoria si však dieťa nenechá vziať, naopak posilnená neprajníkmi, rozhodne si dieťa nechať ako dar od svojho milovaného. Ľudia ju z dediny vyštvú a ona žije len v malej schatranej chatke na okraji lesa. Pri pôrode poprosí o pomoc matku, ktorá jej navrhne, aby po pôrode dieťa nechala a vrátila sa tak domov, ona však nesúhlasí. Victoria nakoniec porodí trojičky. Až vtedy však vysvitne na povrch, že Ferluci je Satan a hneď po narodení si príde po deti. Victoriina matka, aby však zachránila aspoň dve z deti, obetuje stredného a povie Ferlucimu, že ako jediný prežil. Ferluci v návale smútku, zanechá syna Victorii ako ochrancu a pomenuje ho Denis. Victoria vychováva synov bez toho, aby vedeli pravdu. Po čase sa osamostatnia a vyletia z hniezda.

 

(a možno) Ukážka:

• narýchlo písané, neuhladené a nedopracované, ani som to po sebe na druhý raz už nečítala..Dúfam, že sa zapáči aspoň tá myšlienka..IDEA

Epilóg

 

"Povedali nám, že na povale nášho domu zomrelo akési dieťa a jeho duch sa neustále vracia späť. Nikto nevedel komu stratená duša patrila. Varovali na to matku ešte pred tým, než dom kúpila, ale ona im neverila.

Do domu sme sa prisťahovali niečo po roku 1970. Mala som asi 17 rokov, s matkou a mojou mladšou sestrou sme vtedy zdvihli kotvy a opustili dom s mojim otcom a odišli na sever.

Bol to pekný dom, ale veľmi opustený a stratený hlboko v lese. Bola ďaleko škola, obchody aj susedia.

Ľudia nás nemali radi, matkou opovrhovali najmä kvôli tomu, že opustila manžela a nás nazývali deťmi hriechu, a kvôli nášmu zvláštnemu domu sme si celá rodina vyslúžili prezývku čudáci. Preto sme do mesta nechodili často, ľudia na nás ukazovali prstom, niečo si šepkali a chichúňali sa, ale mama bola vždy odvážna, vzala nás za ruky a tvárila sa, že nik okrem nás neexistuje, že nik tu nie je pre ňu dôležitejší.

Prvé noci bolo tiché a pokojné, ale potom naozaj prišiel. Zobudila som sa na to ako stál pri konci mojej postele a pozeral sa na mňa. Bol to chlapček, mal zhruba 4 roky. Okolo hlavy mu lietali plavé kučeravé vlásky a z tváričky mu vystupovali blankytne modré oči. Opýtala som sa ho čo by si odo mňa prial, ale on neodpovedal. Ukázal prštekom na plafón nad hlavou a potom tak rýchlo ako prišiel sa rýchlo aj vyparil.

Nad mojou izbou bola už len prázdna povala. Doposiaľ som tam nevkročila. Tma a chlad tej tajomnej miestnosti mi vždy naháňali strach. Mama mi nikdy neverila o malom duchovi a na povalu vyšla s veľkým nasadením, ale keď dovnútra dreveného poklopca strčila hlavu videla som ako sa jej nohy na rebríku zatriasli a potom pomaly zišla dole. Mlčala celý čas až kým pred domom nezastali dve hlučné auta.

Podľa vyhlásení polície tam bezhybne telíčko ležalo už niekoľko rokov pred tým než sme sa doň nasťahovali. Ale rodina pred nami boli len dvaja dôchodci, ktorí dožili v starobinci a deti nikdy nemali. Prípad nakoniec uzatvoril ako nevyriešený.

A mňa ta zosnulá dušička trápila celé roky, ba cely život.

Dom sme niekoľko mesiacov na to opustili a usadili sa od severu čo najďalej. Matka už dbala na vhodnejší výber domu. Ľudom z okolia, ktorý to hneď rozšírili medzi mešťanov, sa predstavila ako vdova a získala si tak lepšie ohlasy než v predchádzajúcom meste.

A ja som sa zamilovala. Matka hovorila, že je najvhodnejší čas, nájsť si muža svojich snov a stáť sa vernou manželkou.

Volal sa Ferluci. Bol sirota, vyrastal len so svojim postarším strýkom, ktorý mal farmu blízko lesa. Chodil za mnou takmer každý deň, nosil mi kvety, bozkával mi ruky a hovoril mi to najsladšie milujem ťa. O pár mesiacov už matka a Sinead, jeho strýko, plánovali veľkolepú svadbu. Pomohli nám aj postaviť vlastný dom a osamostatniť sa.

Ferluci zomrel krátko po svadbe ani nie rok či dva. Jedného dňa sa vybral na poľovačku a už sa mi viac nevrátil. Jeden z ostatných lovcov si ho pomýlil s lesnou zverou a spravil tak zo mňa vdovu.

Ale jednej noci som sa zobudila na rovnaký pocit ako keď za mnou prišiel duch malého chlapca. Ale teraz tam stál môj milovaný manžel. Bozkával mi ruku a šepkal mi milujem ťa. A keď sa so mnou pomiloval, odišiel.

Matka ma obvinila z cudzoložstva, keď zistila, že čakám dieťa, nazvala ho bastardom a potom ma udrela hoci som sa snažila to neviniatko v sebe brániť. A ľudia ma nazvali cvokom, keď som im hovorila, že otcom je môj dva roky zosnulý manžel, len jedna čarodejnica ma nazvala inak. Ešte horšie a ponornejšie než všetci ostatní. Luciferova nevesta a vraj deti vo mne ako budúcu skazu ľudstva. Prevracala pri pohľade na moje brucho oči dupkom, ježili sa jej vlasy a žilami sa jej rozbubnovala jedovatá krv.

„Vidím ich. Tri diablove deti ako sa v tebe hmýria ako parazity čo z teba vysávajú všetok život a energiu. Že si každou minútou ako sú ony silnejší ty viac smrteľnejšia.“

„Ale ja ich budem ľúbiť aj napriek všetkému zlému, čo urobia aj keď ma zabijú stále budú mojimi neviniatkami.“ Zložila som si ruko na brucho, na láskyplnú odpoveď sa mi ozvalo slabé klopkanie zvnútra bruška.

Pri pôrode bola moja matka, mala v pláne vziať dieťa a poslať ho preč skôr než ho budem môcť po prvýkrát spatriť, ale keď sa ozvalo prvé dieťa, odišla preč. A keď sa vrátila držala som už v rukách malého Gabriela, usmieval sa na mňa odkedy mi ho vložili do náručia. Akoby len bola matka schopná vziať mi ho? Ešte aj meno som mu vybrala po anjelovi, keď ma očarila jeho nevinná krása. Vrátila sa so zachmúrenou tvárou, zotierala si slzy chrbtom ruky a ani len očkom nešibla na svojho prvorodeného vnuka. Zaskočilo ju keď sa na svet pýtalo ďalšie dieťa. Čarodejnicinu veštbu som tajila pred všetkými.

Nemala som ani chvíľku času popestovať si svojho druhorodeného syna a vybrať mu meno, na svet sa pýtalo tretie. Do tretice chlapec. S najdrobnejším telíčkom a žalostným plačom. Uprednostnila som ho pred stredným. Ako som ho pohojdávala v náručí matka sa stočila ku jednému v rukách pôrodnej baby a vzala ho k sebe.

„Tento musí ísť preč.“ Prehovorila.

„Nie, matka. Neber mi ho. Prosím ťa. Ja ich všetkých milujem.“

„Sú to deti Satana.“ Vykríkla. „Jedného mu musíš dať. Čaká vonku, kedy mu privediem deti, aby ich pomenoval.“

„O čom to hovoríš, matka?“ Snažila som sa bežať k nej a vyslobodiť svojho syna.

„Ferluci.“ zašepkala zrazu. „Tvoj manžel Lucifer. Ochráň svojich synov. Zachráň dvoch než aby si stratili všetkých.“

Pozrela som sa na nevinnú usmievavú tváričku v jej náručí a po líci mi stiekla slza.

„Anjelik môj, vždy ťa budem ľúbiť. Odpusť mi to.“ Pobozkala som drobnú ručičku a nechala matku, aby s dieťatkom v krvavej plachte vyšla von. O chvíľu zadunela obloha a zatiahla sa mračnami.

„Diabol sa hnevá.“ Zašepkala pôrodná baba.

Pritlačila som si deti pevnejšie k hrudi a žalostne sa rozplakala. Trvalo snáď hodinu než sa matka vrátila. V sivastých rukách držala malé mrviace sa telíčko.

„Nechal ti ho.“ Prehovorila a položila ho na koniec postele k mojim pätám. „Ako tvojho ochrancu.“

Natiahla som sa za nim a pritiahla plachtu k sebe. Po čele mu stekal z rany pramienok krvi, vyzeralo to ako diery po zuboch čo sa spájali do pravidelného kruhu a v ňom vyryté S.

„Denis. Tak sa bude volať.“ prehovorila matka mrzuto opäť. „A budeš ho ukrývať pred svetom, aby ho nezničil, kým si po neho príde on.“