Som doma. Deň pes. Čas strávený v práci vždy bol a bude zabijak, boli ma každý centimeter, prekročila som aj vlastný prach bolesti.

Ale... dnes som sa teda stretla s tým susedom...

otvorím dvere na byte, na zrkadielku pri botniku visí odkaz od chlapov s tým, že si vyšli von, keď prídem domov, tak na to prídem sama pretože sa plánujú sťať pod obraz boží a oznámia to celému paneláku a všetci sa dozvedia, že v byte chovám troch čiernych pasažierov.

Dostala som chuť pomazliť sa so svojim kocúrikom, (tým myslím skutočnú mačku, ty budúce prasa, ktoré ak niekedy nájde tento denník a bez dovolenia bude čítať tieto riadky a zadumane sa nad nimi pozastaví a bude ich chcieť preskočiť pretože si pomysli kadečo iné len nie pravdu) hoci ma nikdy nemal moc v láske a po tom, čo mi ho Lucia prenechala, pretože jej partner bol na mačky alergicky a vždy pri jej chlpoch spuchol a po koži mu naskákali nepríjemné obrovské pupáky ako mne za ťažkých čias puberty, vždy sa pokúsil o ľahký prison break, ale ja som bola vždy rýchlejšia a šikovnejšia. Mala som predsa prax, vždy som bola na obzore či sa nejaký chlap nesnaží počas nášho rande zdrhnúť.

Náš vzťah sa, ale vyvíja k dobrému, prilbu som našťastie mohla odložiť, príde čas, keď už nebudem musieť používať ani zvaracké rukavice. Chce to len čas a budeme môcť papkať aj z jednej misky ako kámoši. Raz sa určite naučím ako správne pristupovať k chlapom, k štvornohým či dvojnohým.

Videla som tmavú guču chlpov špacírovať sa po zábradlií na balkóne a zrazu sa k nej pridala ďalšia a veselo si navzájom oblizovali pysky.

„No kohože to tu máme?“ Pomädlila som si ruky. Dve obete naraz, no super. Už som sa tešila ako si na nich vybijem ťažký deň, keď som zrazu vedľa mačiek zbadala vytŕčať spoza múru kohosi hlavu. 

„A koho máme zase tu?“ spýtal sa muž obratom.

„Anna Milerová.“ vykoktala som jedným dychom ako na výsluchu.

„Teší ma. Peter Podhradský. A nemusíte sa ma báť.“ natrčil spoza svojho zábradlia ku mne ruku, ale musel schovať hlavu. „Zrejme budeme odteraz susedia.“

„Ach ...áno, tak to ste vy.“ Ťahala som zo seba ťažko slová paralyzovaná trápnym momentom v ktorom som sa práve ocitla.

„Musím uznať, že to tu je nádhera. Som rád, že som našiel práve tento byt v inzerátoch. A pri otm majteľ hovoril, že to nie je nič moc.“

„Hej, neoľutujete.“ Stále som pôsobila ako robot, ktorému zlyhali súčiastky a nemôže sa viac hýbať.

„Bývate tu dlho?“

„už nejakú tú dobu.“ Brr brr, nedostaneš zo mňa vek.

„Ste sama?“

„Áno, ak nerátam troch príživníkov.“ Muro nesúhlasne hlasno zamňaučal. „Aha, tak štyroch.“ Opravila som sa. "A čo vy?"

„Ani ja nerád bývam sám. Preto mám Lucy, je asi jeidná, ktorá mi nepapuľuje, že neskoro chodím domov...ale viete to práca.“ Nakukol späť ku mne a vyzeral fakt úžasne. "A prepáčte mi, ale tiež pôsobila smutne tak som ju pustil na vyzvedky a ona sa vrátila s ním."

"Nemusela ísť ďaleko." Kyslo som sa zasmiala. Veď hneď vedľa má zúfaklu, starú pannu s mačkou. "Muro tiež báva často smutný. Ešte nemáme k sebe tak blízko...A vy ste prišli odkiaľ, ako ste sa sem dostali?"

„Ja som našiel inzerát v aukčnom dome a hneď sa mi zapáčil.“

Keď si len teraz spomeniem, že správca domu ma donútil, preto, že som starých obyvateľov bytu poštvala nejako akosi preč ja, aby som inzerát umiestnila na nejakom správnom mieste, kde ho môže vidieť veľa zvedavých a zúflaych oči, ktorý si hľadajú skvelý lacný byt. Nechcelo sa mi ísť nikam a preto som ho vyvesela na informačnú tabuľu vo svojej práci.

Až teraz som si uvedomila, že ma ku mne vzťah ako k svojmu decku...

Takže som si tu tohto pána sexoša prilákala ja. Dobrá práca, vzdala som si v duchu úctu. Prvý úspech v živote....