Myslím, že som ešte pod vplyvom narkotik..

Prave sme došli z pohotovosti. Na príjme bol fakt fešný doktor a naozaj ma mrzelo, že som si neprezula tie dieravé ponožky od Lucie a neumyla tie spotené nohy. Ale čo som mala robiť, keď Patrik až pred nemocnicou zistil, že do ľadu strčil kus mrkvy a nie moj malíček a mňa obliali smrteľné poty. A keď som spozorovala, že si do rúk berie rúško nevedela som či mam začať plakať alebo PLAKAŤ!

Našťastie prst mám späť, bude sa to hojiť aj niekoľko mesiacov, kým bude opäť mojou súčasťou, ale to nevadí. Všetko si raz opäť nájde cestu ku mne.

Viac ma trápi Adrián, ktorý sa rozhodol urýchliť svoj pobyt v mojom byte a chce sa od nás odsťahovať. Všetci sme ho držali ako kliešte medzi dverami len aby nedochádzal, nakoniec povolil, keď ho Roman začal obchytávať za zadok, musím sa priznať, že chvíľu som sa na Romanovu ruku hrala aj ja. haha...

Upokojila som ho, že jeden prst hore-dole predsa nemusí skaziť tých pekných pár dni. No ale keďže som to hovorila ešte pod vplyvom liekov proti bolesti vybehla mi z úst ešte občas nejaká tá nešťastná slinka a oči sa mi začali aspoň ako tak od dseba odliepavať od zaschnutých sĺz a skončila som pri tom, že som Adriana presviedčala o tom, aby sa nebál, že to ja tento byt nikdy neopustím.